Dunajské brány – brány do sveta riečnych ramien
Tí ktorí poznali Dunaj a jeho ramennú sústavu pred výstavbou Vodného diala Gabčíkovo, vedeli čo sú a kde sa nachádzajú takzvané dunajské brány. Samozrejme to neboli skutočné brány, ale len výstižný názov pre prepojenie hlavného toku Dunaja a jeho ramenných systémov.
Bránami prúdila dunajská voda plná kyslíka do rozvetveného systému ramien, pri väčších prietokoch sa týmito cestami dostával do ramien aj štrk. Boli to tiež vstupné brány pre ryby, ktoré v ramennom systéme tvorenom naozaj rôznorodou mozaikou vodných biotopov nachádzali svoje neresiská. Väčšina pôvodných dunajských druhov rýb sa chodievala neresiť práve do bočných ramien rieky. Prečo? Bol tu miestami slabší prúd, ale stále dostatočne silný, aby voda bola dobre prekysličená, obrovská ponuka potravy pre rastlinožravé druhy a priam prestretý stôl pre dravce. V ramennej sústave, na rozdiel od hlavného toku, bol vždy dostatok úkrytov, kde našli bezpečné útočisko mladé aj dospelé ryby (koreňové systémy brehových porastov, stromy spadnuté do vody, zaplavené časti lesov a lúk a pod.).
Na starej vodáckej mape (publikovanej pred výstavbou VDG) sú jednotlivé brány označené, aj keď niektoré z nich už neplnili svoju funkciu, keďže boli čiastočne alebo plne zasypané kvôli úprave toku pre plavbu. Vodáci ich samozrejme poznali a hojne používali. Práve týmito miestami sa dalo vplávať do iného – mimoriadne bohatého sveta vnútrozemskej delty Dunaja a vrátiť sa zasa späť do hlavného koryta rieky.
V mape môžete nájsť Čilistovskú bránu, Šamorínsku brána, Šuliansku brána aj Bodícku bránu. Vodáci si možno pamätajú aj ďalšie.
Tou poslednou otvorenou bránou do ramenného systému bola ešte v 70-tych rokoch Šulianska brána. Ramenný systém v oblasti Šulianskeho ramena bol nádherný – množstvo štrku, široké prúdiace hlavné rameno, ale aj úzke kľukatiace sa ramená, slepé vetvy so stojatou vodou a rozsiahle mokrade – periodicky zaplavované lúky a lužné lesy. Časť ostrovov, ktoré ramenný systém vytváral boli pasienky, zvieratá modelovali krajinu, ktorej vzhľad určovala voda. V čase vyšších prietokov to boli plné ramená a mokrade, zaplavené lúky aj lesy. Naopak počas nižších prietokov biele odhalené štrkové lavice – áno, priamo v ramennom systéme a práve tam, kde dnes nájdete predovšetkým bahno – pardon odborne povedané jemné sedimenty.
Ako sú na tom dunajské brány dnes?
Dnes sú žiaľ už všetky „zatvorené“ a v teréne by ste ich už ani poriadne nenašli. A keby aj boli otvorené, žiadnu okysličenú, prúdiacu ani životodárnu dunajskú vodu by nepriniesli a štrk už vôbec nie . Ramenný systém medzi obcami Dobrohošť až Sap (spolu približne 3 000 ha územia) je od Dunaja izolovaný. Starým korytom preteká žalostne málo vody – v zime 250 m3 / v lete 400 m3 (pre porovnanie priemerný ročný prietok v Dunaji je približne 2 000 m3 a v minulosti tiekol tadiaľto). Preto je dnes Staré koryto Dunaja o 3-4 m hlbšie ako ramenný systém. Nový štrk neprichádza, len jemné sedimenty, ktoré po usadení tvoria v ramenách bahno. Ryby sa z Dunaja do ramenného systému počas migrácie nedostanú a aby celá oblasť nevyschla boli vybudované líniové prehrádzky, ktoré ramenný systém rozdelili na systém bazénov s prevažne stojatou vodou.
Dôsledky napadnú asi každému a rozhodne nie sú pozitívne.
Ramenný systém ktorý nie je poriadne preplachovaný, a prichádzajú tam len jemné sedimenty sa postupne zanáša, čím sa zmenšuje tak dôležitá kapacita územia pre prevedenie povodňovej vlny. V ramenách už nie je štrkové dno, ale bahnité. Voda ktorá neprúdi nemá dostatok kyslíka a so zvyšujúcou sa teplotou vody je ho v lete ešte menej. Nedostatok kyslíka ide ruka v ruke s hnilobnými procesmi.
Môžeme nerobiť nič, pozerať sa, sledovať postupný zánik, lamentovať po každej povodni, že voda bola opäť vyššie a neveriť pamätníkom, keď hovoria o kráse a nesmiernej bohatosti prostredia. Sťažovaním sa, hundraním a vykrikovaním však nič nezmeníme.
Treba preto vyťažiť maximum z existujúceho stavu a pracovať na obnove toho, čo sa ešte obnoviť dá. A nie je toho úplne málo.
Práve preto sa snažíme o praktickú ochranu prírody – o prepojenie odborníkov a nadšencov, ktorí sú ochotní sa tejto téme venovať. Alfa a omega v tomto úsilí sú projekty a spolupráca odborníkov zo štátnych organizácií ako VÚVH, Štátna ochrana prírody, Vodohospodárska výstavba, Slovenský vodohospodársky podnik. Spoločne nám ide o to, aby do ramennej sústavy prúdilo viac vody a teda aj viac kyslíka, aby všade, kde je to možné mohli vzniknúť prúdiace úseky so štrkovým dnom.
Aby prehrádzky v systéme (a je ich spolu 30 ks) boli prebudované spôsobom umožňujúcim preplachovanie systému. Aby umelo izolované a vysušené mokrade mali opäť obnovený vodný režim a aj vďaka vode to boli opäť oblasti, ktoré menej zarastajú hustou vegetáciou, a teda majú aj veľkú kapacitu pre vodu, čo oceníme v čase, keď Dunajom bude prúdiť opäť storočná voda. Alebo v bežných rokoch aspoň počas obdobia simulovaných záplav, ktoré potrebujeme výdatné a pravidelné.
Aj my, aj toto vzácne územie.
Postupne dunajské ramená vo vnútrozemskej delte Dunaja takto upravujeme a obnovujeme. Aktuálne pracujeme na obnove dolného Vojčianskeho ramena. Šulianske rameno nedávno takýmito úpravami prešlo.
