Hrčaté, pokrútené, aj tak krásne – bútľavé vŕby
Hlavové vŕby potrebujú na svoju existenciu ruku človeka
(Článok je uverejnený v mesačníku Doma v záhrade, Február 2020, 8 ročník. Autorka textu: Jana Liptáková, Sprievodca krajinou a informáciami: Pavol Littera, BROZ)
Vystúpili sme z auta a zbehli dole briežkom z hrázde k brehu Veľkolélskeho ramena medzi desiatky hlavových vŕb. Hrčatých, pokrútených do bizardných tvarov, často s rozštiepenými kmeňmi, ktoré už nevydržali ďalej niesť váhu svojich strapatých hláv. Po dlhých rokoch zanedbávania z niektorých ostali už len mŕtve torzá trčiace do výšky alebo ležiace na zemi. Napriek takmer zimnému dátumu v kalendári sa tu ozýval štebot vtákov a nad hlavami nám poletoval, asi teplým slnečným počasím popletený, netopier. Premkol ma zvláštny pocit – v tomto kuse prírody bolo cítiť ruky mnohých generácií, ktoré vedeli ako žiť v symbióze s prírodou. Citlivo v nej dlhodobo hospodárili spôsobom, z ktorého mala osoh aj príroda a nezanechávali za sebou bezútešnú, mŕtvu spúšť.
„Tieto vŕby sme orezali len minulú zimu a ako parádne zmladili. Nové konáriky vyhnali aj niektoré z tých, ktoré sme už nadobro odpísali,“ povedal Pavol Littera z neziskovej organizácie Bratislavské regionálne ochranárske združenie (BROZ) s nefalšovanou radosťou v hlase.
Počas posledných viac ako desať rokov BROZ vrátilo na Veľkolélsky ostrov, jeden z najväčších dunajských ostrovov na Slovensku, tradičný spôsob hospodárenia typický pre lužné lesy a mokrade. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je pestovanie hlavových vŕb.
Jednoduchý, ale premyslený spôsob hospodárenia
Hlavová vŕba nie je druh vŕby, ale veľmi dômyselný spôsob hospodárenia. V minulosti sa hlavovanie využívalo v celej Európe a do dnešných dní sa zachovalo hlavne v jej západnej časti. Takto pestované stromy sa dodnes vyskytujú v Taliansku, Francúzsku, Nemecku či Veľkej Británii.
„Systém pestovania hlavových vŕb, respektíve dreva z výmladkov, je na prvý pohľad primitívny, ale je veľmi dômyselný,“ vysvetlil Littera, ktorý čaru hlavových vŕb prepadol ešte na vysokej škole keď spolu so spolužiakom brázdili Slovensko a mapovali ich výskyt.
Na rozdiel od v súčasnosti štandardného systému pestovania vysokého lesa, ktorý vyrastie zo semenáčov alebo sadeníc, má niekoľko výhod.
„Keď zasadíte sadenicu stromčeka, z ktorého chcete vypestovať strom na palivové drevo, tá si musí najprv vytvoriť koreňový systém. To trvá pomerne dlho. Až potom strom začne rásť rýchlejšie a efektívnejšie. Keď však stromy pestujete spôsobom „na hlavu“, tiež de facto po každom oreze začínajú od nuly, ale výhoda je tá, že už majú založený bohatý koreňový systém, v ktorom majú tiež uložené živiny. Tým pádom dokážu oveľa rýchlejšie vyháňať výmladky a v porovnaní so stromami, ktoré sú pestované zo sadeníc, produkcia dreva je oveľa rýchlejšia,“ objasnil Littera.
Taktiež manipulácia s takto dopestovaným palivovým drevom je jednoduchšia ako pri vzrastlých stromoch.
„Na hlavu“ sa pestovali agáty, topole, duby, ale hlavne vŕby vďaka ich veľmi vysokej reneneračnej schopnosti.
„Ľudia, ktorí nežili ako my dnes za počítačmi, ale vonku v prírode, to odpozorovali. Vedeli, že keď vŕbu orežú, na ďalší rok vyženie nové konáre,“ vysvetlil Littera.
Pravidelným orezávaním hlavových vŕb v intervale piatich až siedmich rokov získavali prúty na košikárstvo, výrobu vypletaných plotov, ako oporu pre vinič či dokonca na stavbu domov. Hrubšie konáre sa využívali ako drevo na kúrenie.
„Vŕbové drevo je ideálne do kozubov pretože produkuje málo popola. Taktiež, na to, aké je to ľahké drevo, má dobrú výhrevnosť,“ povedal Littera.
Vhodná do mokradí
Vŕb existuje niekoľko desiatok druhov, ktoré sa ďalej delia na kríčkové a stromové. Stromových vŕb je približne päť druhov. Z nich sa najčastejšie v Podunajsku vyskytujú vŕba biela a vŕba krehká. Ich rozlíšenie je pomerne ľahké – konárik bielej vŕby je pružný a pri ohnutí sa nezlomí. Preto sa jej konáre využívajú v košíkarstve. Prútik vŕby krehkej, ako už jej názov naznačuje, je krehký a pri ohnutí o 180 stupňov sa zlomí.
„Vŕba, aby dobre prosperovala, potrebuje vodu a aj ju dobre znáša,“ vysvetľuje Littera.
Bez problémov znesie aj niekoľkotýždňové zaplavenie počas povodní a preto ju ľudia tradične vysádzali a pestovali najmä okolo nížinných riek a mokradí. Ich hlavovanie umožňovalo našim predkom využiť takúto podmáčanú plochu nevhodnú na orbu ako zdroj palivového dreva a zároveň ako pasienok pre dobytok. To aj vysvetľuje, prečo majú takzvané hlavy umiestnené až dva až tri metre nad zemou.
„Samozrejme že by bolo jednoduchšie vytvoriť hlavu pol metra alebo meter nad zemou – drevo by sa im jednoduchšie orezávalo. Tým, že takéto vrbiny využívali ako pasienky, umiestňovali hlavy vyššie aby tak ich konáre boli mimo dosahu pasúcich sa zvierat,“ povedal Littera. Dodal, že vďaka pasúcim sa zvieratám plocha pod vŕbami ostávala bohatá na rôzne druhy mozýľov, chrobákov či včely ale aj upravená. To zjednodušovalo nasledovné spracovanie orezaného dreva.
Na Slovensku sa najviac hlavových vŕb nachádza v okolí Malého Dunaja a v dolnej časti Žitného ostrova, od Dunajskej Stredy po Komárno.
Mŕtve drevo plné života alebo aké živočíchy žijú v dutinách hlavových vŕb
Nie je to však len človek, ktorý ťaží z pestovania stromov „na hlavu“.
„Tento spôsob hospodárenia je pekným príkladom, ako človek môže svojou činnosťou udržiavať druhové bohatstvo v krajine,“ povedal Littera.
Kmene pravidelne orezávaných vŕb môžu narásť do skutočne impozantných rozmerov keď obvod ich kmeňa môže dosiahnuť až päť metrov. V ich strede sa postupne vytvárajú dutiny vyplnené rozkladajúcim sa drevom – práchnom. Tým, že vŕba je vyživovaná tesne pod kôrou, stromu to vôbec neprekáža a môže sa dožiť aj viac ako 120 rokov. Hlavové vŕby tak poskytujú útočisko živočíchom viazaným na odumreté drevo ako aj takým, ktoré na hviezdenie vyhľadávajú dutiny stromov.
„Celá dutina vŕby tvorí jeden celý ekosystém, v ktorom žije monžstvo druhov húb, lariev, chrobákov, motýľov, mravcov. Často tieto dutiny využívajú netopiere a kuny ako svoje úkryty, hniezdia v nich vtáci ako napríklad červienky alebo divé kačice,“ hovorí Littera, podľa ktorého každá hlavová vŕba je samostatným mestom, ktoré môžete študovať a pozorovať celé hodiny a stále tam nachádzať niečo nové.
Dutiny hlavových vŕb vyhľadáva aj vzácny chrobák pižmovec hnedý (Osmoderma eremita). Je to druh európskeho významu, ktorý sa snažíme chrániť aj na Slovensku.
„Je to takzvaný dáždnikový druh, keďže zo všetkých druhov dutinových chrobákov má najväčšie nároky na charakter dutiny. Takže obyčajne je to tak, že keď ho nájdete v nejakej dutine, určite v nej nájdete bohatú plejádu ďalších druhov,“ ozrejmil Littera.
Pižmovec hnedý sa živí odumretou drevnou hmotou. Preto vyhľadáva dutiny v duboch, topoľoch alebo vŕbach. Na svoj život a rozmnožovanie potrebuje veľké dutiny s práchnom a vhodnou mikroklímou.
„Vyhľadávajú dutiny so špecifickou vlhkosťou práchna a vyhrievané slnkom z vonkajšej strany kmeňa,“ hovorí Littera. Keď sa kvôli veľkej váhe neorezávanej koruny hlavovej vŕby vylomí časť kmeňa, do jeho dutiny začne pršať a pre pižmovce už nie je vhodná. Preto je pre záchranu tohto chrobáka pravidelná starostlivosť o hlavové vŕby nevyhnutnosťou.
Bez ruky človeka zahynú
Podľa Pavla Litteru krajinu, v ktorej žijeme, si môžeme predstaviť ako externú obývačku. Podobne ako v tej, ktorú máte doma, nechceme v nej mať neporiadok a veci, ktoré nie sú pekné alebo ktoré v nás neevokujú dobré pocity.
„Oplatí sa vytvárať a udržiavať v nej prvky, ktoré ju robia peknou a príjemnou pre život. Takými sú aj hlavové vŕby. Ich strapaté hlavy dodávajú krajine veľmi zvláštny ráz,“ povedal Littera.
Hlavová vŕba pre svoj život potrebuje pravidelný zásah človeka. Ak sa hlavová vŕba prestane orezávať, v horizonte 20-30 rokoch jej koruna zmohutnie natoľko, že kmeň oslabený vnútornou dutinou ju už ďalej neunesie, a rozlomí sa a strom postumne odumrie.
Naproti tomu, pravidelné orezávanie predlžuje vŕbam ich život. Vŕby sa tak môžu dožiť aj výrazne viac ako sto rokov. Vek hlavových vŕb sa len ťažko zisťuje keďže kvôli dutinám v ich kmeňoch sa nedajú zrátať letokruhy.
Vďaka ochranárom sa hlavové vŕby znova orezávajú
Po zániku tradičného hospodárenia, keď veľa ľudí sa začalo miesto poľnohospodársta živiť prácou v priemysle alebo službách, ako aj kvôli masívnej plynofikácii a následnému poklesu spotreby palivového dreva, veľa hlavových vŕb sa prestalo orezávať. Vrbiny začali zarastať, kmene neorezaných hlavových vŕb sa začali štiepiť a odumierať.
Posledné roky však badať návrat k tradičnému orezávaniu. Deje sa to aj vďaka aktivitám OZ BROZ, ktoré začalo hlavové vŕby orezávať vďaka podpore Európskej komisie v rámci programu LIFE.
Počas minulej zimy len na Veľkolélskom ostrove orezali približne 500 hlavových vŕb. Keďže mnohé z nich neboli orezané aj 20 až 50 rokov, potrebovali už ruku profesionálov, arboristov. Tí na orez hrubých a ťažkých konárov nasadili väčší kaliber než bežne používané ručné pílky a sekerky – motorové píly. Taktiež vŕby orezali na rozsiahlejšej ploche aby sa tak k nim dostalo viac svetla. O malinčie a burinu, ktoré vyrástli pod vŕbami, sa v lete postarali kravy, ktoré ochranári na ostrove chovajú.
„Vŕba je svetlomilná rastlina a aj na tejto hlavovej vrbine vidno ako jej orez a spasenie náletových porastov prospelo,“ povedal Littera. Tie vŕby, ktoré sa záchranného orezu už nedožili, slúžia ako hmyzie hotely a tak naďalej prispievajú k druhovej pestrosti tohto miesta.
BROZ plánuje pokračovať v orezávaní hlavových vŕb na Veľkolélskom ostrove aj túto zimu. Najbližšie podujatie, na ktorom radi privítajú dobrovoľníkov, sa bude konať koncom februára alebo začiatkom marca.
Hlavovanie vŕb je ideálny spôsob ako môžu ľudia znížiť svoju uhlíkovú stopu bez ničenia lesov.
Keďže sami nestíhajú zanedbané vŕby orezávať, vyzývajú záujemcov aby sa o hlavové vŕby v ich okolí postarali sami.
„Radi by sme inšpirovali viac ľudí k návratu k orezávaniu vŕb keďže je to win-win riešenie pre človeka aj prírodu,“ hovorí Littera.
