PROJEKT: Ochrana endemických druhov a biotopov suchých trávnikov v kontaktnej zóne Panónskeho a Alpského bioregiónu

Povyše Podmanína, na úpätí Manínca a Veľkého Manína v Súľovských vrchoch sa rozlieha dnes už neveľká nelesná stráň, ktorá na prvý pohľad vyzerá vyprahnuto a bez života. No vôbec to nie je tak. Práve takéto teplé slnečné stráne totiž prekypujú životom. Nájdeme tu stovky, možno až tisíce druhov teplomilných živočíchov, rastlín, lišajníkov, húb a iných organizmov. Niektoré z nich sú už na Slovensku na pokraji vyhynutia. Aby ich na Manínci nepostihol tento neblahý osud, spojili sme sa s miestnymi dobrovoľníkmi, ktorí tu vo svojom voľnom čase obnovili tradičnú pastvu oviec. V rámci projektu LIFE Endemic PANALP sme pasienok rozšírili o dovtedy zarastajúce skalnaté stráne a pridali sme kozy z nášho mobilného stáda. Ich kopýtka a mlsné jazyky tu pomáhajú zachovať populáciu vzácneho jasoňa červenookého a množstva ďalších organizmov, ktoré s ním zdieľajú životný priestor.

Fragment xerotermu, teda biotopu teplo- a suchomilných trávnikov na Manínci obklopený borovicami a smrekmi. Bez nášho spojenia s miestnymi nadšencami by ho postupne úplne pohltil tieň lesa. Spolu s ním by sa vytratila aj pestrosť života, ktorú tu po stáročia udržiavali stáda kopytníkov.

Jasoň červenooký, jeden z našich najväčších, najvzácnejších a najkrajších motýľov. Ešte pred 70 rokmi bolo na Slovensku známych takmer 600 lokalít výskytu, dnes živoria posledné jedince na 40-50 lokalitách. To značí, že niečo v krajine nie je v poriadku. Stačí sa pozrieť, čo sa za tú dobu zmenilo. Vhodných stanovíšť, ako sú skalnaté stráne, rapídne ubudlo. Živnou rastlinou húsenice jasoňa sú skalné ruže a prevažne rozchodník biely, teda sukulenty, ktoré rastú na slnečných skalnatých plochách. Dospelé motýle potrebujú k obžive kvitnúce rastliny ako zdroj nektáru.

Koník ružovokrídly, koník modrokrídly, lajniak skarabeusovitý, mravcolev čiernobruchý a mnohé ďalšie živočíchy obývajú aj tie najextrémnejšie miesta, aké sa nachádzajú na Manínci. Na zdanlivo vyprahnutej zemi sa to pri bližšom pohľade hmýri vzácnym životom.

Kruštík tmavočervený, orchidea s príjemnou vanilkovou vôňou. Rastie vo svetlých lesoch, na kamenistých lúkach a svahoch vo vápnitých pôdach. Je pomerne bežným druhom, ale podobne ako mnohé iné naše orchidey je ohrozený zarastaním, zmenou drevinového zloženia lesných porastov či výstavbou na nevhodných miestach.

Pred 50 až 70 rokmi boli mnohé miesta ako Manínec umelo zalesňované, často aj nepôvodnou borovicou čiernou alebo jaseňom mannovým. Navyše, kvôli kolektivizácii sa vytratila mozaika drobných, polí, lúk a pasienkov. Pestrosť krajiny aj života v nej sa tak rapídne znížila a súčasné intenzívne poľnohospodárstvo im tiež príliš nepraje. Zvieratá sa chovajú zatvorené v maštaliach a namiesto kosenia a sušenia sena sa lúky na mnohých lokalitách senážujú. To znamená, že sa pokosená vegetácia ihneď zbalíkuje a s ňou aj nedozreté semienka rastlín a množstvo menej pohyblivých bezstavovcov. Navrátiť pastvu do krajiny je teda veľmi osožné. Prináša napríklad to, že sa na povrchu pôdy vytvoria tzv. disturbancie – kopýtkami vydupané otvorené plôšky, na ktorých môžu vyklíčiť najrôznejšie rastliny. Na skalách potlačia okusom krovie najlepšie kozy. Pastva hospodárskych zvierat nie je ničím neprirodzeným, nahrádza vplyv veľkých bylinožravých kopytníkov, ktoré naši predkovia vyhubili.

Teplé a suché stráne Manínca s pasienkami a riedkymi lesmi v roku 1950 a v súčasnosti.

Keďže hospodáriť, čiže pásť alebo kosiť na málo výnosných pozemkoch sa bežnému človeku príliš neoplatí, na Manínci sa tejto úlohy zhostili ochranári z okolia. Najskôr tu začali organizovať dobrovoľnícke brigády zamerané na odstraňovanie náletových drevín. Vo voľnom čase a z vlastných peňazí tu na potláčanie expanzívnych tráv a ako náhradu za prácne kosenie a hrabanie napokon začali pásť ovce. V roku 2022 sa vďaka nášmu projektu podarilo pastvu zdvojnásobiť – do stáda pribudli kozy a pastvina sa rozšíria o strmé skalnaté stráne. Tie obľubujú vzácne motýle, vrátane jasoňa červenookého, pre ktoré sme tu odstránením náletových a nepôvodných drevín tiež spriechodnili dve otvorené xerotermné plochy.

Pastva je na vhodných miestach pre prírodu spásou. Na skalných úbočiach sú najvhodnejšími živými kosačkami kozy. Spásajú trávu, redukujú kry, odhaľujú skaly, roznášajú semená svojimi kopytami, presvetľujú lesné okraje, zamedzujú sukcesii a šíreniu inváznych druhov, odhaľujú skaly a umožňujú život stovkám druhov organizmov. Veľa rastlín, napr. dúška materina, rozchodníky, pamajorán či horček brvitý, vyžaduje nízky trávnatý porast. Sú totiž konkurenčne slabé a pod nespásanou trávou neprežijú.

Jasone červenooké a mnohé iné bezstavovce sú závislé na kvetoch, na ktorých si však rada pochutná aj koza či ovca. Preto je pastva na Manínci v určitom období nevhodná a zvieratá na ňu privádzame až po odkvitnutí alebo vysemenení nektáronosných rastlín. Dovtedy naše mobilné stádo vypása iné vhodné lokality v Strážovských vrchoch a Bielych Karpatoch.

Vzácnosť územia sa nám potvrdzovala priamo pri práci, kedy sa nám pod nohami zjavili za krátku dobu najrôznejšie živé bytosti. Napríklad pavúk strehúň hrubonohý, motýle jasoň červenooký, listnatka hluchavková, babôčka pávooká, žltáčik rešetliakový, lišajníkovec bodkovaný, súmračník kotúčový, mlynárik kapustový; májka fialová, mravcolev čiernobruchý, koník modrokrídly a ružovokrídly, modlivka zelená, sukulent rozchodník biely, liečivá dúška materina a pamajorán obyčajný, orchidey prilbovka biela, kruštík tmavočervený a vstavač bledý, huby slizovka žĺtková, čírovnica májová a nespočetné množstvo ďalších.