Tak, ako si človek vybudoval svoje chodníčky v prírode, tak si vytvorila svoje cestičky aj príroda. Južným okrajom pohoria Javorníky prechádza Pieninské bradlové pásmo, tiahnuce od Myjavy, poza poľské Tatry, cez Humenné až do Rumunska. Vápencové bradlá, ťahajúce sa po okraji Karpát, sú dôležitou migračnou trasou pre najrôznejšie vápnomilné rastliny a na ne naviazané živočíchy. Lenže kým v minulosti boli otvorené skalné útvary od seba vzdialené čo by sme kameňom dohodili, dnes je väčšina z nich ukrytá v lesoch, húštinách alebo po nich zostala len diera v zemi.
Klapy ako vstupná brána do Marikovskej doliny boli obývané už starovekými Keltmi. Slúžilo pravdepodobne ako útočisko v čase nebezpečenstva.
Nad Nosickou priehradou na Strednom Považí sa týči vrch Klapy, ktorý je taktiež súčasťou bradlového pásma. V minulosti sem domigrovali rôzne vápno- a svetlomilné organizmy, ktoré však stratili kontakt s okolím. Skalný vrchol totiž zostal izolovaný ako ostrov v mori a populácie vzácnych rastlín a živočíchov tu začali stagnovať a zanikať. Výmera skál na výslní bola z roka na rok menšia, rovnako tak aj početnosť ponikleca prostredného či jasoňa červenookého. Bez manažmentu ohňom, vetrom, pasením alebo ľudskej činnosti by tu predmety ochrany tunajšej prírodnej rezervácie, zákonom chránené teplo- a suchomilné biotopy a druhy na ne viazané, skôr či neskôr zanikli.
Obr. Živnou rastlinou húseníc jasoňa červenookého je sukulent rozchodník biely. Oba druhy vyžadujú otvorené nezatienené plochy.
Poniklec prostredný, endemit Slovenska. Po zatienený je schopný niekoľko rokov prežívať v sterilnom stave, kým úplne nevyhynie.
V spolupráci s CHKO Strážovské vrchy a externými spolupracovníkmi, s povolením vlastníka pozemkov, sme preto na Klapoch v rámci projektu LIFE Endemic PANALP vykonali jednorazový obnovný manažment. Odstraňovali sme nálety borovíc a liesok s ponechaním dubov, planých jabloní, hrušiek a jarabín. Za 18 dní na prelome novembra a decembra sme tu vyčistili 8000 m2 zarastajúcich biotopov v extrémnych terénoch, a to aj za pomoci horolezeckej techniky.
Počasie nám taktiež príliš neprialo. Jeden týždeň kvitli jarné druhy a kliešte nasávali krv, druhý sme sa v tuhých mrazoch brodili polmetrovým snehom. Niektoré dni začínali rozprávkovou mrazivou krásou zaliatou slnkom a končili sme ich v neľudských podmienkach s veterným sychravým počasím, kedy sa už ani poriadne nedalo udržať na nohách. Z vynaloženej energie počas troch týždňov však budú nelesné druhy profitovať niekoľko najbližších rokov.
Prečo sme to robili a nenechali to „na prírodu“?
Mnohé podobné lokality už naši predchodcovia ponechali napospas osudu a pôvodne pestrá škála života sa utopila v tieni náletových drevín. Niekto by povedal, že ide predsa o prirodzený vývoj, lenže ono to nie je celkom tak. Človek totiž najprv z krajiny odstránil prírodné činitele ako oheň, povodne či veľké bylinožravce a následne aj hospodárske zvieratá, ktoré ich činnosť suplovali. Iné miesta sme zas vedome zničili ťažením kameňa, výsadbou neraz aj nepôvodných drevín, nepriamo aj zánikom pastvy a pastierstva. Nevieme, ako bude Zem vyzerať o sto rokov, no možno sa stav jej zlepší a vzácne druhy sa budú môcť opäť šíriť naprieč krajinou. Dnes sa ale rozhoduje o tom, či sa budú mať ešte vôbec odkiaľ šíriť. Aj preto je nutné udržiavať xerotermné biotopy ako oázy biodiverzity na takých miestach, akými sú Klapy.
Váh zarezaný do vápencových masívov bradlového pásma urýchlil procesy zvetrávania, čím pomohol vzniku strmých zrázov na Klapoch, ale i na ďalších neďalekých miestach ako sú Holíš pri Nimnici, Skalka pri Nosiciach či bralo pod Považským hradom. Aj túto tvorivú prírodnú silu sme už spútali reguláciou a prehradením rieky.
Nášľapné kamene kedysi slúžili ako migračná trasa pre flóru a na ne naviazanú faunu. Vápencové skaly a sutiny ale v priebehu niekoľkých posledných desaťročí zarástli, presuny jedincov medzi lokalitami sa prerušili a populácie “skalomilných” druhov zostali izolované.