Common Swift

Dážďovník obyčajný (Apus apus)

Vypočujte si zvuk dážďovníka obyčajného.

Tento sťahovavý druh k nám prilieta ako jeden z posledných až koncom apríla – začiatkom mája a odlieta už začiatkom augusta hneď po vyhniezdení. Jeho typický hlas nám symbolizuje príchod teplého letného počasia. Jeho charakteristickým znakom sú nápadne dlhé a ostré kosákovito zahnuté krídla, svedčiace o schopnosti rýchleho letu a vidlicovito vykrojený chvost. Je tmavohnedo sfarbený s belavou škvrnou na hrdle. Mladé vtáky možno rozoznať podľa jemne belavých okrajov pier a väčšej bielej plochy na hrdle. Má krátky a široký zobák, ktorým chytá drobné bezstavovce a hmyz vznášajúci sa v povetrí. Dožíva sa 10 až 15 rokov.
Často uniká pred blížiacim sa dažďom, čo zrejme viedlo k jeho slovenskému pomenovaniu – treba podotknúť, že nie až takému výstižnému v porovnaní s českým názvom rorýs, ktorý dokonale vystihuje jeho zvukový prejav. Vedecký názov Apus – v preklade z latinčiny beznohý – poukazuje na jednu z jeho najcharakteristickejších čŕt – krátke nôžky, ktoré na chôdzu používa len v malej miere. Jeho pohyb na vodorovnom podklade pripomína skôr plazenie ako chôdzu. Všetky štyri prsty na nohách sú nasmerované dopredu. Táto adaptácia mu umožňuje udržať sa na kolmom podklade pri hniezde. Na to, aby mohol dážďovník vzlietnuť, potrebuje sa spustiť voľným pádom do prázdneho priestoru – minimálne do niekoľko metrovej hĺbky, aby nabral potrebnú štartovaciu rýchlosť. Ak pristane na zemi, obvykle nedokáže sám vzlietnuť bez pomoci človeka.

Dážďovníky trávia často celú noc vysoko vo vzduchu kde spia počas letu (okrem obdobia hniezdenia). V niekoľkých prípadoch bolo zaznamenané nocovanie aj na stromoch, zachytením sa a visiac na listoch a konárikoch. Dážďovníky nedokážu sedieť na vodorovnom podklade (tak ako napríklad lastovičky na drôtoch) a len zriedkakedy sa dlhšie zachytávajú na zvislý podklad. Vidieť dážďovníky zachytené na stene je najpravdepodobnejšie počas zlého počasia. Občas môžu jednotlivo nocovať aj na rímse okna.

Dážďovníky sú spoločenské vtáky. Niekedy možno pozorovať aj osamotene poletujúce jedince, najčastejšie však vytvárajú zomknuté kŕdle, či už na hniezdiskách, alebo na svojich zimoviskách v Afrike, kde sa miešajú aj s inými druhmi dážďovníkov. Kŕdle dážďovníkov si možno z väčšej diaľky pomýliť s niektorými lastovičkovitými vtákmi – lastovičkou domovou, belorítkou domovou a brehuľou riečnou. V súvislej mestskej zástavbe sa však bežne vyskytuje len belorítka, ktorá je však menšia, má oveľa kratšie a širšie krídla a predovšetkým jej celá spodná strana tela je na rozdiel od dážďovníka biela.

Dážďovníky sa prezrádzajú typickým hlasným volaním znejúcim ako škrípavé „srííí“. U nás hniezdia najčastejšie na budovách v rôznych otvoroch a škárach, v panelových domoch obsadzujú hlavne vetracie otvory alebo štrbiny medzi panelmi. Miestu hniezdenia sú tieto vtáky verné a niektoré jedince sa naň môžu vracať po dlhé roky. Hniezdo predstavuje kotlinka v štrbine alebo vetracom otvore budovy, vystlaná perím, stebielkami trávy alebo lístím, ktoré dážďovníky zbierajú v ovzduší a na hniezde zliepajú slinami. Svoje hniezda si aj medzi sebou bránia a nečakané návštevy sa často končia súbojom v ovzduší.